Kozák
Som vojak od rodu,
kozáčka ma mala:
nad mojou kolískou
zástava mi viala;
zástava mi viala;
trúby mi spievali;
víťaza mi otca
na vojnu volali.
Hoj, leteli deti
kozáckeho rodu,
leteli na vojnu
za svoju slobodu.
Verný otcov koník
sám sa vrátil z boja,
zvädla mi od žiaľu
dobrá mati moja.
Zvädla ako ruža
odlomená v kvete,
ostal malý kozák
sirotou na svete.
Zahynie na stepi
lipka sama jedna,
a bez dobrých ľudí
tá sirota biedna.
Nedala mne zhynúť
tá moja rodina,
vzali mňa sirotu
kozáci za syna;
vzali si mňa, vzali
za syna rodného,
zo mňa vychovali
kozáka švárneho.
Hoj, dali mne oni
ostrú šabľu k boku;
dali mi koníka
bystrého do skoku.
Koníkom aby som
Tatárov naháňal,
šabľou aby som im
hlavy o zem ráňal.
A mne ti pristalo
v tom ich jasnom šíku,
ako v čate orlov
mladému orlíku. —
Som vojak od rodu;
neumriem v pokoji,
umriem ja vo svätom
za môj národ boji;
za jeho slobodu
a za jeho slávu
z ďaky ja položím
mladú moju hlavu.
Neumriem na loži;
umriem ja na koni:
keď z koňa poletím,
šabľa mi zazvoní,
šabľa mi zazvoní,
trúba zaspieva mi:
vykopú mi jamu
kozáci šabľami.
V tej jame večný môj
nocľah mi pripravia,
kozácku zástavu
na hrob mi postavia.
Kozácku zástavu,
svetu na znamenie;
že tam víťaz kozák
slávne vzal skončenie.
Komentáre
Zverejnenie komentára