Apríl – Mária Rázusová-Martáková
Prihnal sa vietor so sniežkom,
otriaslo kašku pod briežkom.
Brr! potom ešte poldeň celý
sypal sa na ňu páper biely.
„Ó!“ stene kaška: „ Beda mi!
Kde sa mám podieť s kvietkami?
Veď pre ten vietor, zimu veľkú
beží mi smrtka po stebielku.“
A už jej hlávka ovisá,
už myslí, koniec blíži sa.
Tu škovránok, čo býval blízko,
zastal ju tielkom pred vetriskom.
„Čo smútiš?“ povie. „Že je mráz?
Neboj sa, veď to prejde zas
a sneh, pre ktorý robíš stenky,
bude tvoj nápoj pre korienky.“
Potom sa vtáčik do hrúd skryl
a kaška vypla tenkú byľ
a riekla si: „Veď jar je predsa,
hlavičku hore, nedajme sa!“
A vydržala. Veru tak.
Odrazu pošiel čierny mrak
a teraz kašku v mladej tráve
bozkáva slnce ligotavé.
Komentáre
Zverejnenie komentára